Největší postrach většiny studentů žurnalistiky: práce pro bulvárně zaměřené médium. Představuje ale bulvár skutečně tu vůbec nejnižší formu novinařiny, jaká v současnosti existuje? Někdejší slovenský redaktor David Púchovský by s podobným tvrzením určitě nesouhlasil.
Prostřednictvím své práce pro bulvární deník Nový Čas dokázal vypátrat trojici unesených dětí a uskutečnit jejich návrat do rodné země. Jak zvládl investigativní novinář na vlastní pěst najít únosce, po kterých marně pátraly veškeré mezinárodní policejní orgány v čele s Interpolem? David Púchovský své poznatky a zkušenosti shrnuje ve výpovědi pro Mediator1.
David Púchovský je bývalý bulvární novinář a v současnosti správce sociálních sítí Policie SR. V roce 2014 se mu podařilo pečlivou investigativní prací vypátrat unesené dítě v Maďarsku, o rok později pak ztracené sourozence v Panamě. Celý příběh vylíčil ve své knize Unesené. Je rovněž zakladatelem největšího evropského fanklubu týmu Colorado Avalanche, který nese název Eurolanche.
Jak bys na základě svých zkušeností charakterizoval bulvár? Může nějakým způsobem sloužit vyšším cílům?
Keď sa povie „bulvár”, tak si asi každý predstaví paparazzov, celebrity, večierky alebo smrť princeznej Diany. Lenže to tak nie je. Stačí si otvoriť noviny, v ktorých som pracoval – Nový Čas. Najprv máte dvojstranu rubriky Téma dňa, potom Politika, Slovensko, Regióny a až potom sú „celebrity” a nakoniec šport a správy zo zahraničia.
Pre mňa bulvár znamená štýl písania – ľahký, jednoduchý jazyk, ktorý sa dá aplikovať na všetky spoločenské témy. Samotné celebrity sú len časťou bulváru, nie bulvár samotný. V novinách som sa venoval rubrike Téma dňa – to znamená, že som musel vedieť spracovať do bulvárneho štýlu aktuálnu a akúkoľvek tému – domáce, zahraničné, ale aj ekonomické či športové udalosti daného dňa.
Zdôrazňujem, že hovoriť o bulvári ako o niečom, čo klame alebo zavádza, je mýtus a klamstvo. Pre bulvár platia rovnaké pravidlá, teda aspoň na Slovensku. Ak by som napísal neoverený fakt, skončil by som na súde. Všetko som musel mať overené, nemohol som písať hlúposti. V najhorších prípadoch sme mali na linke firemného právnika, s ktorým som sa mohol poradiť. Bola to obrovská zodpovednosť dať dokopy článok, ktorý si na druhý deň prečíta obrovské množstvo ľudí…
Aby som sa vrátil k Téme dňa, tak som písal naozaj o všetkom. Napríklad aj o druhom pilieri. To bola fuška, ale myslím si, že som vďaka ľahkému a jednoduchému bulvárnemu štýlu tuto ekonomickú tému vysvetlit širokej mase publika a splnil tým účel. To ako príklad, že mnoho čitateľov nemá čas na takzvané mienkotvorné noviny plné extrémne dlhých článkov, a preto si kupujú bulvár, ktorý im daný problém vysvetlí.
Aby som prešiel k vážnejším veciam o bulvári, tak na rovinu poviem tak ako to je – v čase, keď som robil v novinách, nebol na Slovensku lepší investigatívny reportér. Píšem to preto, lebo úspech sa na Slovensku neodpúšťa, a hlavne keď takýto titul získa novinár z bulváru. To takzvaných intelektuálov a ich spriaznených novinárov dodnes pohoršuje a nerozumejú tomu.
Na vlastnú päsť som vypátral tri slovenské deti, ktoré boli unesené do Maďarska a do Strednej Ameriky. Začínal som doslova na Googli. Nemal som žiadne kontakty a špeciálne zdroje. V jednom prípade som rok pátral na internete. V druhom som mal falošný účet a tak som komunikoval s únoscom. Bolo to najťažšie obdobie môjho života a nerád o tom hovorím, lebo mám z toho menšiu traumu… Ďalej, bol som na Kryme len pár dní pred anexiou, robil som rozhovory s doživotne odsúdenými vrahmi, písal som o migračnej kríze, vypátral som utajenú vilu slovenského oligarchu na Bahamách a tak ďalej. Tá práca ma pohltila, robil som 12 a viac hodín každý deň, zničilo ma to. Preto som skončil.
Dnes sú za najväčších investigatívcov považovaní novinári, ktorí majú napríklad kamaráta advokáta, ten reprezentuje poškodenú stranu a teda počas policajného vyšetrovania má právo nazerať do vyšetrovacieho spisu. Takto si zo spisu vynesie informácie, dá ich svojmu kamarátovi v novinách, ten napíše kompilát z dodaných dokumentov a odrazu je považovaný za najväčšieho investigatívca na Slovensku. A to len pre to, lebo nepracuje v bulvári.
Pomyselný boj s ľuďmi, ktorí nadávajú na bulvár, som vzdal. Sú mi ukradnutí. Keď sa pozriem, koľkým rodinám som pomohol vďaka svojim článkom, koľkým rodinám pomohli a pomáhajú moji bývali kolegovia, tak to je to najväčšie zadosťučinenie. Pre to som to robil. Malo to zmysel. Pretože mienkotvorné noviny nenapíšu osobný príbeh nešťastnej rodiny, ktorá potrebuje peniaze. Napíše to bulvár a na základe článku sa ozvú napríklad podnikatelia, ktorí tej rodine pomôžu. Toto je bulvár.
Predsa len pár slov na záver. Tak ako som napísal v jednom statuse, kde som získal obrovskú podporu nielen od svojich blízkych a kamarátov, ale aj cudzích ľudí, tak vždy budem hrdý na to, že som pracoval v bulvárnom a najčítanejšom denníku na Slovensku, v Novom Čase. Sebavedomí mienkotvorní novinári a takzvaná elita ma môže za to haniť a nadávať mi, ako to robia aj po toľkých rokoch, ale aj keď prídem o byt, auto alebo peniaze a budem bezdomovec, ich reči mi v živote nezoberú to, čo som dokázal spoločne so svojimi kolegami. Nikdy.